O čom som dnes kázal...

Autor: Stanislav Illéš | 18.4.2005 o 14:00 | Karma článku: 7,91 | Prečítané:  2209x

Nemám v úmysle meniť svoj blog na nejaké miesto prezentácie svojich nedeľných kázní, na to mám iný priestor. Ibaže sa mi zdá, že táto posledná ozaj stojí za zverejnenie. Kto chce, nech si prečíta, kto nie, nech nechá tak a žije si svoj život po starom...

(BTW: Pre tých, ktorí si nie sú celkom istí len pripomeniem, že uplynulá 4. veľkonočná nedeľa je v katolíckej cirkvi nazývaná aj nedeľou Dobrého pastiera a je venovaná modlitbám za kňazské a rehoľné povolania.)

Keby som sa niekoho z mladých spýtal, kto chce byť lekárom, právnikom, letcom či manažérom, isto by sa ozvalo: ja tým, ja tým... Ale keby som sa spýtal, kto z vás chce byť kňazom, asi by ste mi odpovedali: to nie, to mi ani nenapadlo.
Pozrime sa na kňazstvo reálne:
Väčšina rodičov nezavolá kňaza, aby naučil ich deti Desatoro – myslia si, že im stačí násobilka.
Mladí ľudia nezavolajú, aby ich kňaz pripravil do manželstva – hlavne, že je veselá svadobná hostina.
Mladí rodičia nepožiadajú, aby sme ich pripravili na výchovu dieťaťa – dôležitý je luxusný kočík.
Nezavoláte, aby sme pripravili vašich starých rodičov na večnosť – hlavne, že na pohrebe bude veľa vencov.
Áno, ešte tak ako funebrákov nás používate.
Ale to sa nepáči nám, kňazom.
My sme neopustili povolanie lekárov, právnikov, letcov či manažérov kvôli mŕtvym, ale kvôli živým.

Kto je to kňaz? Ježiš nám dnes odpovedá: je to pastier ľudí.
je to človek, ktorý je kňazstvom vyňatý zo svojich príbuzenských zväzkov, ktorý si nezaložil vlastnú rodinu, aby tu bol pre druhých ako Kristov hlas, ako Kristov posol, ako Kristov apoštol.

Ľudia sú v prudkom tempe života naklonení stále zabúdať, že sú ľuďmi; sú naklonení strácať ľudskú tvár a konať ako zvieratká.

Ľudia dokážu riadiť kozmické lode, ale nevedia riadiť sami seba. Ľudia dokážu stavať mravenisko veľkomiest, ale nevedia tam byť šťastní.
A v tomto je úloha kňaza, aby ľuďom stále pripomínal, že sú ľudia a majú byť ľuďmi, že sú stvorení na Boží obraz a majú sa teda podobať Bohu svojou vzájomnou láskou.

Ľudia sú stále v pokušení zosadiť Boha a posadiť namiesto neho seba.
Ľudia sú stále naklonení považovať človeka za produkt práce a vplyvu prostredia. A je poslaním kňaza vysvetľovať, že prácu robia aj stroje a kone, a nestanú sa tým ľuďmi – iba uťahanými koňmi a opotrebovanými strojmi. Že človečenstvo v nás rastie tým, čo je za prácou: keď pri práci v záhrade počujeme spev vtáka, keď si všimneme pri plote žltú púpavu.

Ľudia sú stále naklonení obmedzovať morálku na to, čo je momentálne módne v tej či onej spoločnosti. A je poslaním kňaza vychovávať svedomie človeka podľa večných nemenných noriem Stvoriteľa.

Kresťan sa líši od ostatných v prvom rade tým, že je láskavý. Žije rovnako, ako ostatní, až na to,
že nikomu neublíži, ale keď môže, pomôže;
že sa radšej smeje, než mračí;
že má viac dôvery, ako strachu;
že je pokojnejší a radostnejší, ako tí okolo neho.
Keď takýto nie je alebo to tak nerobí, nie je asi poriadnym kresťanom a svetu aj sebe to len predstiera.

Chceme takýmito zostať, alebo sa konečne zmeniť na lepších...?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?