Ako omylný kaplán zmúdrel alebo Alica v krajine zázrakov

Autor: Stanislav Illéš | 10.5.2006 o 8:00 | Karma článku: 11,31 | Prečítané:  3636x

Počas letných prázdnin sme sa dohodli, že začneme prípravu na birmovku. Tento svoj zámer sme aj dostatočne s veľkou radosťou celých polovicu augusta a celý september rozhlasovali pri všetkých nedeľných bohoslužbách. Keď sme potom prihlásených zvolali, aby sme sa všetci dohodli čo a ako, začali sa prvé problémy. Ale poďme pekne poporiadku...

 www.hhrf.org/szentkereszt/bermalas.jpg

Bol som si dať vymeniť pneumatiky na aute. Veď viete, tie zimné za letné. Nikdy mi ani na um nezišlo, aby som to robil sám. Všetky tie problémy s nastavovaním a vyvažovaním… Asi by som to pekne skopal. A tak som zašiel za odborníkom, ktorý to urobil lacno, rýchlo a dobre.
A keď už sme pri tých pneumatikách – vlastne sú presne o tom, čo ma teraz tlačí v mojej pneumatike, ale vyjadrujme sa po slovensky, čo ma tlačí v mojej duši. Od nej – teda od duše, ktorá sa po grécky volá pneuma – totiž dostala pneumatika svoje meno. Môže to síce znamenať aj Duch a tak sme sa dostali aj k mojej spomínanej bolesti, lebo práve súvisí s duchom, konkrétne s tým Svätým, lebo je spojená s birmovkou. Že je stále viac nejasné? Poviem vám teda, čo sa vlastne stalo. Poviem to konečne ja sám, pretože už mnohí kompetentní v Meste vyjadrili svoj názor a rozniesli moje meno i dobrú povesť na svojich kopytách. Snáď je teda aspoň trošku únosné dopriať hlas aj aktérovi tejto bezprecedentnej kauzy, ktorá nemá obdobu a volá sa birmovka.

Počas letných prázdnin sme sa dohodli, že začneme prípravu na birmovku. Tento svoj zámer sme aj dostatočne s veľkou radosťou celých polovicu augusta a celý september rozhlasovali pri všetkých nedeľných bohoslužbách. Keď sme potom prihlásených zvolali, aby sme sa všetci dohodli čo a ako, začali sa prvé problémy. Prišla pani s dcérou, že ju chce prihlásiť na birmovku. Keď som sa jej tak trochu nesmelo spýtal, kde bola tých šesť týždňov, čo trval zápis, odpovedala, že jej dcéra nemohla ísť na omšu, lebo sa učila. Ešte nesmelšie som položil otázku, či sa učila celý deň. Odpoveď znela: „A veru aj áno!“ Už vtedy som si mal uvedomiť, akú silu mám pred sebou. Ale som ešte mladý a neskúsený, nuž som to prehliadol a to sa mi stalo osudným, keď prišli ďalšie údery. Veď uznajte sami: žena v rokoch, ktorá pred vlastným dieťaťom klame kňazovi bez mihnutia oka priamo do očí, to je skutočne silný kaliber. (Skúšali ste sa už niekedy učiť celý deň tak, že ste si nedali ani hodinu pauzu! Nehovoriac už o tom, že svätenie nedele ako sviatku pracovného pokoja, má v tejto domácnosti zrejme celkom svojský priebeh.) Ja som si to však nevšimol. Mal som si. Nebol by som sa totiž neskôr toľko mýlil.

Celá príprava prebiehala možno niekedy trochu komplikovane: stretávanie sa v skupinách neraz skrížili choroby a iné nevyhnutné absencie. Ale s tým sa počítalo. Každý birmovanec si mohol vybrať zo 7 termínov stretnutí a tak sa utvorili skupinky. V nich potom prebiehalo 12 katechéz podľa Vyznania viery. Nazdal som sa, že práve toto budú naši birmovanci najviac potrebovať: dokázať obhájiť svoju vieru sami pred sebou, pred svetom, pred priateľmi i nepriateľmi. Tak sa postupne, ako sme ich spolu s ostatnými katechistami spoznávali, vykryštalizoval súbor požiadaviek, ktoré budeme na nich mať. Okrem spomínaných stretnutí, z ktorých museli absolvovať najmenej 10, mali zodpovedať 30 otázkový test z toho, čo sme preberali, mali sa zúčastňovať v nedeľu na svätých omšiach a vypracovať krátky životopis svätca, ktorého si zvolili za svojho birmovného patróna. Myslel som si, že s požiadavkami už nižšie klesnúť nemôžem. Ukázalo sa, že som sa opäť mýlil.

Všetky tieto požiadavky sme im teda oznámili začiatkom marca a stanovili deň „D“. Test mali všetci napísať 2. mája a 3. mája mali prísť na rozhovor, pri ktorom som si overil, či vedia základné modlitby: Otče náš, Zdravas, Sláva a Verím v Boha. Aj to sme im povedali, že presne tieto budeme skúšať, hoci každý z nich by ich mal vedieť aj bez toho. Zdalo sa mi, že dva mesiace je dostatočný čas. Už ma unavuje opakovať, že som sa ako zvyčajne mýlil.

Už dva týždne pred testom sa začala po Meste šíriť poplašná správa, že kaplán pripravil super ťažký test. Vtedy sa zdvihla prvá vlna odporu a všetci si začali ťukať na čelo a kývať hlavami, že čo si ten kaplán vlastne myslí. Ani jeden z ťukajúcich a kývajúcich však nemal poňatia, aké otázky v teste sú. Skrátim to a poviem, že dopadol nad očakávanie dobre. Z 30 otázok sa v priemere podarilo pokaziť 2 až 3. Našli sa však aj borci s počtom chýb 7 či 10. Niektorí nenapísali ani riadok o svojom birmovnom patrónovi, životopis ktorého si mali pripravovať dva mesiace. Boli aj takí – a nebolo ich málo – pre ktorých bolo sedem darov Ducha Svätého španielskou dedinou, hoci im výslovne bolo povedané, že táto otázka tam určite bude. Tieto dve veci sa dali pripísať jedine čírej nezodpovednosti. Nuž čo... Vedel som, že to nebude ľahké. Tradične som sa však mýlil. (Nakoniec to totiž bolo celkom ľahké.)
Ešte stále mali šancu: veď predsa na katechézu chodili, a tak sa ich spýtam na modlitby, ktoré už aj tak vedia a skúsim pár trikov, ako sa dozvedieť, či chodili do kostola. A vtedy to prišlo…
Zistil som, že tri štvrtiny birmovancov chodí do kostola veľmi zriedka, alebo nezáväzne postávajú pred ním, aby sa nepovedalo. Z toho dôvodu samozrejme nemohli povedať, ktorý kňaz slúžil omšu, akej farby bolo omšové rúcho a už vôbec nič o tom, čo kázal. Keď som položil otázku, či nevedeli, že treba chodiť v nedeľu do kostola, tí poctivejší hrali partizánov a nehovorili nič, tí smelší sa na mňa usmiali a oznámi mi, že o tom vedeli. Otázku, prečo ste tam teda nechodili som sa položiť už neunúval, lebo odpoveď: „Nemal som čas“, som už poznal. Bolo mi jasné, že dohody sa dodržiavať nebudú, a preto som svoje najnižšie možné požiadavky skorigoval na ešte nižšie. Bolelo ma srdce, ale išlo to. Vtedy som začal zisťovať, že som sa mýlil, ale katastrofa už bola neodvratná. A tak som hral ďalej.

Postupne som prehodnotil svoje pozície a zostali mi skutočne niekoľkí, ktorí podľa mojej mienky naozaj nemohli prejsť. Samozrejme, že som sa opäť mýlil, škoda to znova opakovať.
Nikoho som z prípravy na birmovku vyhodiť nechcel. Iba som usúdil, že niektorým rok prípravy nestačil, a preto budú musieť pokračovať ďalší rok. Jeden ťažký frajer sa však po vypočutí verdiktu „budeš si to musieť zopakovať“ zachoval skutočne frajersky a doniesol si na pomoc staršiu rodinnú príslušníčku, ktorá mi konečne vysvetlila všetky moje omyly.
Jej reč bola jasná a stručná: „Vraj nech nerobím caviky, lebo oni už majú všetko prichystané na birmovku. A keď bola na birmovke ona, tak sa takéto vytáčky nerobili a brali sa všetci a kde som si to vymyslel, takto obťažovať deti.“ Nepokúšal som sa jej vysvetliť, že veľa vecí sa zmenilo odvtedy, ako bola ona na birmovke. Iba som sa, opäť mylne, snažil zavážiť argumentom najväčšieho kalibru: „Tento birmovanec totiž nevedel ani to, že je rímskokatolík. Nevedel, v ktorom meste sa nachádza Vatikán, ani to, že tam zomrel svätý Peter, ktorého si zvolil ako birmovného patróna!“ Odpoveď bola jasná a stručná: „No a čo! To by som nevedela ani ja. A na birmovke som bola.“ Pod takýmito pádnymi argumentmi by asi nevydržal nik, a tak som sa zlomil.
Dáma bola zjavne erudovanejšia, múdrejšia a kompetentnejšia, ako som bol ja. Ona bola tým správnym odborníkom na výmenu pneumatík, a tak som sa odovzdal do jej kompetencie a nechal som, nech odbornú prácu vykoná sama: rýchlo, dobre a lacno. Len som z hrôzou zistil, že keby som zachoval pôvodné najnižšie hranice, na ktorých som sa s birmovancami dohodol, k dotyčnej dáme by sa pridalo ešte množstvo rovnako kompetentných a prevalcovalo by ma tak, že by som si v Meste už ani nepípol.

Preto mi už nezostáva nič iné, iba skonštatovať výsledky boja: v tomto roku si obyvatelia Mesta vybrali birmovancov sami. Snažil som sa ich vybrať ja, ale oni usúdili, že sú v danej veci kompetentnejší, múdrejší a zbehlejší ako nejaký kaplán, ktorý predtým slúžil v dvoch iných veľkých Mestách. Čo by ten o tom mohol vedieť... Kapituloval som teda pred váhou argumentov a vyprázdnil som bojové pole. (V žiadnom prípade to však neslobodno chápať ako variant príslovia „múdrejší ustúpi“.) Nech si oni vyberú, koho chcú pustiť na birmovku. Ja im predsa problémy robiť nebudem. Ale nech sa potom neopovážia sťažovať sa, pretože to oni vyberali. Toto právo raz a navždy nenávratne stratili. Vystriedala ho zodpovednosť za ich vlastný výber. Ja si už - imitujúc Pontského Piláta - iba ležérne umyjem ruky.

A tak vám všetkým oznamujem, že tento rok bude birmovka v Meste zasa v drvivej väčšine prípadov oficiálnou rozlúčkou s kostolom a s katolíckou cirkvou. Možno, ak Mešťania raz, keď budem veľký, nechajú, aby kňaz zhodnotil, ktorí sú súci a ktorí ešte nie, zažijú aj naozajstnú slávnosť obdarovania darmi Ducha Svätého. Ale dovtedy... Musím konštatovať, že moja pneumatika, či duša, nech si to nazve ako kto chce, práve spľasla. Tento fejtón tu nechávam ako natiahnutý budík. Možno raz zazvoní a my sa zobudíme…

Text je napísaný na základe skutočných udalostí so skutočnými ľuďmi v skutočnom Meste
Autorom je katolícky kňaz R.H.
Ďakujem za možnosť uverejnenia.

obrázok v perexe: catholicgreetings.org/card_images/32.gif

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Expert na panelové konštrukcie: Výbuch plynu by v súčasných bytovkách vyzeral inak

O bezpečnosti panelákov hovorí Andrej Bartók zo Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Johnson vyrazil dych

Tvrdá práca premiéra ešte len čaká.


Už ste čítali?