Naozaj je odluka neuskutočniteľná?

Autor: Stanislav Illéš | 18.5.2005 o 15:28 | Karma článku: 6,19 | Prečítané:  2355x

Pred istým časom sa mi dostal do rúk časopis Prometheus s podtitulom "pre občiansku spoločnosť a humanizmus". Budem tu reagovať na niektoré jeho texty z februárového čísla, ale téma odluky štátu a cirkvi je aktuálna aj v máji. Nevychádzam z nejakých abstraktných pocitov, chcem reagovať na niektoré vyjadrenia redaktorov a prispievateľov "humanistického" časopisu (v úvodzovkách preto, lebo sa zaoberá náboženstvom viac ako niektoré iné kresťanské časopisy, príkladom je napr. strana venovaná vtipom – všetkých sedem je náboženských).

Ćlánok prvý: Odluka cirkvi od štátu - realita či zbožné želanie?

Zaujal ma tento nadpis, najmä to, že je v ňom napodiv použité jednotné číslo - cirkev. Ako som už vysvetľoval prv, pri diskusiách na túto tému musíme hovoriť v množnom čísle, teda odluka cirkví (všetkých) od štátu.

Autori článku s týmto nadpisom Judita Takáčová a Roman Hradecký podávajú aspoň na prvý pohľad objektívne informácie: tabuľku zo sčítania ľudu v 2001, ďalšiu s údajmi aj z rokov minulých, dve jednoduché karikatúry, na ktorých sa dá iba s ťažkosťou zasmiať a toto všetko doplnené vyjadreniami predstaviteľov jednotlivých politických strán (je tam aj KHD, aj ANO, ale niektoré kresťanské strany chýbajú).

Dosť dlhú časť venujú autori nevýznamnému procesu registrácie (novej) cirkvi, ktorý považujú za diskriminujúci (musí ísť aspoň o 20 tisíc osôb s trvalým pobytom na území SR). Ale uznajte, ak má niekto 150 členov, prečo chce byť registrovanou náboženskou spoločnosťou? Pre peniaze? A myslí to s tou svojou vierou naozaj vážne?

Historický vývoj religiozity s údajmi z rokov 1921, 1950, 1991 a 2001 (preskočené sú roky 1930 a 1938, vraj tam nedošlo k podstatným zmenám v štatistických výsledkoch – objektivita na prvom mieste...) nie je až taký podnetný, ako sa prezentuje.

Nasleduje téma reštitúcií cirkevného majetku, ktorá sa trochu zvláštnym spôsobom snaží poukázať na neúplné vlastnícke práva k navráteného majetku. Ak by cirkvi nemohli dostatočne preukázať práva na vlastníctvo majetku spred roka 1948, asi by reštitučné konania prebehli s negatívnym výsledkom. Keďže sa tak vo väčšine prípadov nestalo, je znovunadobudnuté vlastníctvo nespochybniteľné.

Dobrou témou je aj žiadosť ANO na audit cirkevného majetku. Myslím si, že ak by autentický štátny orgán vyslovil takúto požiadavku, mohlo by jej byť zadosťučinené asi tak do jedného roka. Keďže si z toho ale robí agendu politická strana, je namieste nereagovať.

Odpoveď na otázku z nadpisu sa dozvedáme až v dvoch posledných krátkych odsekoch článku. Autori tvrdia, že odluka by znamenala finančnú sebestačnosť náboženských spoločností ako aj vzájomnú politickú nezávislosť štátu a cirkví. Nezdieľam ich názor, nie som si istý, či by cirkvi naozaj dokázali byť finančne sebestačné, možno tie veľké áno, ale tie malé by mali asi problémy. Inak, náš štátny rozpočet by bol bohatší o 0,25%. O politickej nezávislosti štátu a cirkví nie je potrebné sa viacej zmieňovať, nakoľko funguje aj teraz: cirkvi nemajú založenú žiadnu politickú stranu. Otvorene hlásajú svoje názory, čo je základom slobody prejavu pre kohokoľvek.

Napokon pani Takáčová a pán Hradecký vyjadrujú názor, že náboženstvo je súkromná záležitosť jednotlivca a cirkvi by mali byť spoločenstvami súkromného charakteru. S týmto nemožno súhlasiť: viera je súkromnou a vnútornou záležitosťou človeka, náboženstvo je už istý vonkajší prejav mojej viery (či už hovorím o Bohu alebo proti nemu). A spoločenstvo súkromného charakteru? Do očí bijúca vnútorná kontradikcia týchto slov je až úsmevná, veď keď je to spoločenstvo, tak už to nemôže byť niečo súkromné.

Zakončenie dáva odvolávku na ďalší článok, ktorým je rozhovorom s JUDr. Katarínou Zavackou, CSc. z Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie viet.

Článok druhý: Odluka cirkvi od štátu nie je možná! Zmluva je z našej strany nevypovedateľná, mohla by ju zrušiť jedine Svätá stolica (rozhovor)

A tu nájdete možno odpoveď na svoju nevyslovenú otázku... Články v časopise Prometheus sú písané dosť arogantným spôsobom, a preto je aj moja reakcia tomu primeraná. Skoro všetko je tam zjednodušene zaobalené do niekoľkými opakujúcich sa slovných spojení a fráz. Nechcem „bojovať“ tými istými zbraňami, ani „klesnúť“ na takú úroveň, iba takto poukázať, ako to vyznieva, keď sa píše takým štýlom. Komu prichádzajú na um Ježišove slová: keď ťa udrú po jednom líci, nastav aj druhé, odporúčam prečítať si aj vysvetlenie týchto slov, ktoré neznamenajú, že máme nechať voľnú cestu šíreniu zla, naopak, je to požiadavka, aby sme proti zlu bojovali láskou a dobrotou.

O rozhovore s pani Zavackou iba krátko. Má „v zuboch“ základnú zmluvu medzu Slovenskou republikou a Svätou stolicou, o ktorej tvrdí, že je z našej strany nevypovedateľná. V texte ale nenájdete nejakú presnú formuláciu o nevypovedateľnosti. Píše sa tam, že Slovenská republika a Svätá stolica sa vzájomne považujú za nezávislé a autonómne subjekty medzinárodného práva, a to im dáva rovnocenné postavenie týkajúce sa odstúpenia od zmluvy.

Tiež sa venuje spochybneniu reštitučných nárokov cirkví, pričom najnovší zákon umožňujúci navrátenie zhabaného majetku komentuje slovami, že je to ako nažratie sa ešte viac, do prasknutia. Už som písal, že ak by cirkvi nedokázali riadne preukázať svoje vlastníctvo k nehnuteľnostiam, nemohlo by byť ich reštitučným nárokom vyhovené.

Trošku úsmevne na mňa pôsobí vyjadrenie o pomoci štátu pri rekonštrukciách pamiatok tvoriacich kultúrne dedičstvo štátu. Vraj v tom bude štát aj naďalej pokračovať, ale chce sa zbaviť nákladov na fungovanie cirkevného života. Štát pomáha rekonštrukciám pamiatok iba veľmi málo a výdavky na ich fungovanie nemá žiadne (ak sú to bohoslužobné priestory). "Náklady na fungovanie cirkevného života" spočívajú iba v platoch duchovných a prispievaní na chod ústredí cirkví.

Celý rozhovor vo mne vyvolal iba jednu otázku: ak pani Zavacka pôsobí v SAV, priamo v ústave, do ktorého kompetencie spadá predmetná „vatikánska zmluva“, prečo sa neozvala skôr? Neverím, že keby „pozdvihla svoj hlas“, žeby tak rýchlo zanikol. Áno, boli aj pri uzatváraní zmluvy (ktorú nazýva nehoráznosťou) protichodné názory, ale prečo boli tak potichu? Žeby fundované mienky neboli brané do úvahy?

Vráťme sa k nadpisu: odluka sa dá uskutočniť. Kto čítal moje predchádzajúce dva články pozná môj názor, že sa pri tejto otázke nemôžeme pozerať iba na peniaze, ale aj na celkový vzťah a prepojenosť štátu a cirkví a vzájomných dobrodení, ktoré to prináša pre občanov. Väčšina občanov si žiada služby cirkví. (A je ich reálna väčšina, nie nejaká percentuálne štatistická, príkladom sú krsty a pohreby, ktoré si žiadajú aj ľudia, ktorí boli v kostole možno dvakrát za život.)  Duchovní nie sú vlastne "nezamestnaní" a bez práce – a popritom si dobre žijú.
Trochu som však zarazený témami "časopisu pre občiansku spoločnosť" a vyjadreniami jeho autorov vzhľadom na cirkvi.


súvisiace články:
Kňazom za 24 hodín - čo všetko robí (a nerobí) kňaz
pripravujem: "Urobte si názor" - pohľad časopisu Prometheus na seba samého - zajtra

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Obžaloba Threemu o vražde nespomína, môže to byť taktika

Obhajcovia budú komunikáciu ďalej spochybňovať.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kočner sa po vražde Kuciaka rehotal

Čo si písali Kočner a Zsuzsová v čase vrážd Kuciaka a Kušnírovej.

Autorská strana Samuela Marca

Šokujúce: TA3 nie je spravodajská televízia (píše Samo Marec)

"Poznáte ich po TA3," povedal by Matúš.


Už ste čítali?